Šiel som poza hotel. Táto strana sveta v tieni bola ako začiatok Ódy na radosť. Temná a dlhá. No akonáhle som sklopil zrak k zemi, už menovaná skladba Ludwiga Vana preskočila na krajšiu časť. Radosť – jasná iskra bohov, elyzejskej dcéry hlas. Tráva bola aj napriek neskorej hodine rannej husto posiata rosou. Dych mi však vyrazila námraza. Tvorila na chodníku nádherné abstraktné obrazce. Nebol v tom žiadny systém! Náhodné dlaždice boli mokré a voda na nich zamrzla a premenila sa na lesklý ľad. Na druhej strane získali suché kachličky nádielku snehu a obrovské vločky boli na nich plosko naukladané. Videl som každú jednu – jej tvar, jej ramená a aj cez kožené noir topánky so spajkami na podrážke som cítil ich chlad. Drvili sa podo mnou. Cítil som ich pukať, no vzápätí som sa dostal na ľad a cítil som jeho jemnosť a chlad akoby z inej stupnice. Vločky boli chladné jemne a sucho, zatiaľ čo ľad bol vlhký a ostrý. Rozplýval som sa.
***
Napravujúc si pozíciu svojho baretu zdvihnem zrak. Hore na kopčeku sa už črtá akási útla postava. Jednu nohu má zohnutú v kolene a podobnú koženú noir topánku zarazenú do dreveného stĺpiku. Hráčov bag nehybne stojí zhruba meter od odpaliska, drevo jeden je vybraté z ponožky, loptička natyčkovaná odpovedajúc výške hráča. Na rozdiel od svojho sebavedomia nebol monsieur Karol DeGrasse vôbec vysoký. Býval plný paradoxov – nezodpovedný, mladý, prchký, impulzívny a charizmatický. Avšak zároveň nebol o nič viac konštruktívny, skúsený a pedantný ako som býval ja. Ale poviem vám, nechceli ste ho nahnevať. Vedel sa zmeniť na obludu. Chladnokrvnú, bezúhonnú, krutú a slizkú.
„Príjemné ránko, pane! Verím, že dnešok prebehne podľa očakávaní.“ a následne si poslednýkrát potiahol z cigarety, zahasil ju a špak hodil do koša.
Bol som si istý, že to, čo práve urobil, bola čistá prezentácia moci. Tabak bol všeobecne zakázaný a mne bolo jasné, že len naozaj vplyvný človek by si ho vedel zohnať.
Zaklopil si svoj fedora klobúk dozadu a vystrel ruku smerom ku mne. „Šťastnú hru!“ zamrmlal, znajúc pravidlá etikety.
„Šťastnú hru…“ urobil som to isté. Ak mám byť úprimný, ten človek mi prišiel arogantný až nechutným spôsobom a nemal som náladu pretvarovať sa.
Na druhú stranu, chvíľa starého dobrého rozhovoru v tejto uponáhľanej digitpunkovej dobe by neuškodila. Hmm… to mám z dnešného ranného verejnoprávneho vysielania, vzápätí ma napadlo, taký termín predsa použil jazykovedec Oland Raszucký dnes ráno. Ó, ako sa mi punkové motívy vždy páčili! Bol som mladým chlapcom a tá vášeň pri čítaní starej deco, diesel a teslapunkovej literatúry ma nadchýňala viac, ako keď ma otec brával na holosimulátor nejakej vojnovej strieľačky. Bol som tak temperamentne poriadkumilovný, že moje vnútro si začalo žiadať chaos, neporiadok a anarchiu. Jedným slovom – punk. A táto zvrhlá doba, v ktorej som sa ako dvadsaťštyri ročný mladík predieral životom, ma vnútorne pohltila. Doslova som sa vyžíval v predstave robenia si čohokoľvek. Ale ja som naďalej žil v duchu základných princípov, prostosti a snažil som sa vyrovnať s mojím vnútrom. No najradšej by som vtedy šiel donaha a rozbehol by som sa dolu kopcom. A potom by som porozbíjal celý Art Deco hotel, zapálil všetky vlajočky symbolizujúce internacionalizmus, vypol tú swingovú hlúposť a počas fantastickej Rossiniho overtúry La gazza ladra by som tancoval na stoloch v jedálni. Áno, to boli moje vnútorné túžby. Moje emócie, ktoré ma úplne prevalcovali. Býval som tým človekom, ktorého hladina adrenalínu radikálne stúpala pri započutí hudby Andrewa Lloyda Webbera, môjho obľúbeného Gioacchina Rossiniho alebo Beethovenovej slávnej deviatej.
DeGrasseovo drevo zasvišťalo vzduchom. Neveril som vlastným očiam, že taký krpec vie tak krásne odpalovať. Zvuk kontaktu bol ideálny. A on len pozorne sledoval loptičku, ktorá zmizla v rafe. Dopadla ale zhruba 5 metrov od grínu. Zaujímavé. No a teraz som na rade ja. Natyčkujem si loptu a veriac mojim rukám a hrudi vyberám tiež drevo jeden. Rozcvičený som, teraz sa len nastaviť a sústrediť sa. Vyrovnám som sa, loptička leží pri mojej ľavej nohe, som pripravený. Započúvam sa do zvukov lesa, nedotknutej rezervácie. Nádych, náprah a bum. Začínam s hruďou a za sebou ťahám ruky. Loptičku triafam ako majster. Letí krásne priamo, vyzerá to na rozkošný fervej. Nakoniec dopadne zhruba 15 metrov od grínu, taktiež do rafu. Avšak som spokojný, lebo v ceste bolo veľa prekážok.
„Pche, šťastko,“ na viac sa ten mladík so svetlou kožou nezmohol, „myslíš si, že z mojej pozície už môžem patovať?“ zasa sa len vyťahoval.
„Myslíte, že ja z tej mojej môžem?“ spýtal som sa pohotovo. Taký cnostný človek ako ja nezabudol, že tomu druhému má vykať.
„Netrúfam si ťa odhadnúť,“ vyschlo mu v krku, „ale povedal by som, že nie.“ Ten úškľabok mu nikdy neodpusím.
Potom vytasil svoju gaudium maxima – pater, tak nádherný, že som rozmýšľal, aký bol asi drahý. Istotne drahší ako čokoľvek, čo vlastním! pomyslel som si. Hlava bola zo zliatiny železa a platiny a tvorila päťuholníkový hranol, vysoký zhruba 48 milimetrov, ozvláštnený neónovo žiarivými okrajmi a pokrytý ochrannou vsrtvou titánu. Shaft bol nepochybne z najlepšej ocele a grip tvoril polypropylén, prelínaný jemnou gumou. To, čo bolo najúžasnejšie zo všetkého, bolo zdobenie. Prúžky čistého bieleho zlata pokrývali grip a aj hlavu. Bol to veľký hmotnostný faktor, no esteticky to bola fantázia. A vlastne aj prakticky. Pater bol ťažší a pokiaľ hráč preferoval kyvadlový štýl patovania, pomohlo aj tých niekoľko gramov. Táto palica nebola označená iniciálkami, jedine nápisom Heddison. Istotne klenotník.
Bol som ďalej od jamky, teda som šiel ako prvý. Zobral som si esvéčko a jemne som loptičku odhodil na krok od jamky.
„Aj kripel by to zvládol lepšie!“ nehanebne na mňa zakričal.
Bol som z neho tak rozrušený, že som si už nevedal dať servítku pred ústa, „Zahrajte to lepšie, monsieur!“ prehodil som vcelku nahlas, „Viete čo? Uzavrieme stávku! Ak budete mať menej rán ako ja, dám Vám svoje auto.“ a to bolo asi to najdrahšie, čo som vtedy vlastnil. Je po otcovi môjho otca. Je to veterán z roku 2005 a ešte jazdí na naftu.
„Oh, neviem, na čo by mi bola taká haraburda ale nech je tak. Čo by ste odo mňa chceli na oplátku?“ povedal veľmi odhodlane.
„Váš pater.“ zahlásil som a vystrel som sa.
Tie jeho plamienky v očiach! Neboli od hnevu. Pohŕdali mnou.
„Súhlasím!“ a počas rozprávania držal zuby zaťaté.
***
„Milé dámy, milí páni a aj tí ostatní,“ povedala mne neznáma žena, „srdečne vás všetkých vítam naspäť a dúfam, že všetci ste si užili krásnu hru…“ a aj keď sa mi jej všadeprítomný hlas rozlieval po hlave, nepočúval som ju.
Vedel som, že som prehral. Dofrasa! Ten malý šašo nemohol hrať tak dobre. Jamky, s odporúčaným počtom rán dal zvyčajne o jednu, dve rany menej. Nebolo to ani fyzicky a ani inak možné.
„Dnes sme bohužiaľ museli diskvalifikovať niekoľko hráčov za ich správanie v tejto golfovej rezervácii. Diskvalifikovaní boli: Loren Filip, Kreštová Daniela a Karol DeGrasse za nešportové správanie a prílišný hluk. Na treťom mieste sa umiestnila Schmidtová Valentína, druhá skončila Húrovská Alžbeta a prvé miesto patrí…“
„ÁNO! Naozaj som to ja!“ vykríkol som v momente, keď dopovedala moje meno.
Všetci sme prišli na vyvýšenú plošinu v Lobby bare a oni konečne vypli swing. Úprimne, nemusel som veľmi Amadea, ale keď sa v hoteli začala ozývať serenáda Eine kleine Nachtmusik, stupeň mojej beztak veľkej eufórie sa strojnásobil. Ach, aký to úžasný večer! povedal som si pre seba.
***
„Šarlatán! Podvodník! Nedostaneš ho!“ okríkol sa po mne o pol hlavy nižší monsieur.
„Neskoro! Je môj. Máme dohodu.“ oboril som sa naňho.
V tvári bol červený, oči sa mu varili pod viečkami ale, čo bolo najzauímavejšie, jeho telo sa zrazu zdalo obrovské a silné. Vtom po mne skočil. Začal ma škrtiť a prishám, bol by ma zahrdúsil, nebyť pohotového čašníka, ktorý ho z celej sily udrel šampanským. Všade bolo rozbité sklo a rozliata tekutina. Nemal som poňatia, či to bola krv alebo alkohol. Keď som sa pozviechal a zase nadýchol, uvidel som ho. Upaľoval na toalety s obrúskom na tvári.
Nakoniec mi toho celého prišlo ľúto a rozhodol som sa mu ísť ospravdlniť. Došiel som pred toalety, stisol kľučku, zatlačil na ťažké drevené dvere a vstúpil. Čo som uvidel, nedá sa oduvidieť. Bol tam DeGrasse. Aspoň sčasti to bol on. Na krvavom krku a líci presvitali lesklé svaly z organickej ocele. Akurát z oka strhával hmotu, pod ktorou mal len malú kameru. Pozrel sa na mňa znovu s plameňom v očiach. Tentoraz to ale bol číry hnev. Voči mechanickým svalom som nemal šancu. A nebol tam nikto, kto by ma zachránil.
***
Pokúšal som sa otvoriť oči. Márne. Na mojej pravej strane som počul Straussov Modrý Dunaj. Znel naozaj upokojujúco. Zrazu som bol schopný otvoriť jedno oko. Postavil som sa a podišiel som k zrkadlu. Pod ním bol stolík a na ňom kniha. Kto som teraz? znel nadpis. No, mal som zhruba meter sedemdesiat, bol som až príliš útlej postavy. Bál som sa nahliadnúť do knihy. Avšak ani to som nemusel, keďže vedľa nej bola vizitka. Subjekt č.18; monsieur Karol DeGrasse – verzia 2.0. Môj výkrik bol tlmený jedine Straussovým valčíkom.
Celá debata | RSS tejto debaty